uhorcik

Pokračovanie…

Takže po počiatočných neúspechoch nájsť si prácu, ktorú som bol schopný a ochotný robiť naplno, prišlo mierne rozčarovanie a návrat do reality. Ako som napísal v predošlom blogu, práce v Rusku je neúrekom, ale mňa niečo také ako práca v sklade, vykladanie kamiónov a zamestnania tomu podobné vôbec nelákali. No pochopil som, že teraz už bude treba odložiť svoje ambície bokom a vziať to, čo je po ruke. Pretože čas bežal a peňaženka sa stenšovala každým dňom viac a viac. Vtedy mi pomohlo to, na čo by som pred cestou do Ruska ani náhodou nevsádzal.

Ešte na Slovensku, niekedy v roku 2003, som mal v plánoch skúsiť šťastie v Nemecku. Absolvoval som teda rekvalifikačný kurz kuchára, no napokon z toho už ani neviem prečo zišlo a z mojej kuchárskej kariéry v Nemecku nebolo nič. No osvedčenie o absolvovaní kurzu mi zostalo, a tak som sa rozhodol vsadiť práve na toto. Manželka z môjho nápadu nebola veľmi nadšená, keďže som s niečím takým nemal absolútne žiadne skúsenosti a hrozilo veľké fiasko, ale zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé riešenia. Tak som sa jedného dňa ako blesk z jasného neba ocitol v jednej dosť známej a vychytenej reštaurácii v meste. Neprišiel som na inzerát. Len sme v ten deň boli s mojou polovičkou v meste a išli sme náhodou okolo. Vošiel som teda dnu, nejakej čašníčke vysvetlil o čo sa jedná, a o chvíľu som už sedel na pohovore so šéfkuchárom.
Pôsobil na mňa ako férový chlapík, a tak som mu vysvetlil o čo sa ide, a že ak majú voľné miesto, rád by som to skúsil. Svoje skúsenosti som samozrejme trochu prikrášlil a povedal som mu, že som už ako kuchár pracoval aj v Nemeckých Alpách. A keďže sme sedeli v reštaurácii, ktorá bola zariadená v bavorskom štýle a na jedálnom lístku bola európska, nemecká kuchyňa, neskôr vysvitlo že práve toto mi dosť pomohlo a presvedčilo šéfa, aby ma vzal. No aby to nebolo také jednoduché, povedal mi že ma síce vezme, ale iba neoficiálne. To v preklade z ruštiny znamená načierno. Bol to dosť risk, pretože sa jednalo o porušenie zákona a rusi by mi okamžite zrušili povolenie na pobyt a poslali by ma domov. No rozhodol som sa, že to vyskúšam aspoň na nejaký čas, kým si nenájdem niečo lepšie. Tak sme sa teda dohodli a na druhý deň o 10. ráno som už stál v kuchyni. Na jednej strane som bol celkom rád, že sa mi podarilo nájsť si živobytie, no na druhej strane som mal z toho všetkého čudný pocit. Necítil som sa v pohode, keďže som tušil, že vo vzduchu visí obrovská blamáž. Tým viac, že keď sa rozšírilo odkiaľ som, všetci kolegovia a kolegyne si ma chodili obzerať ako nejakú cvičenú opicu. Oni ma nebrali ako slováka alebo občana Slovenska. Pre nich bolo zásadné, že som, ako oni hovorili, z Európy a neverili, že niekto z Európskej Únie prišiel pracovať a žiť do Ruska, nie to ešte k nim na Ural. A tak sa chceli na vlastné oči presvedčiť, či som normálny. A určite nemusím hovoriť o tom, že všetci mali veľké očakávania, všetci si mysleli, že sa odo mňa mnohému naučia, no opak bol pravdou. Ten kto sa musel učiť som bol ja, keďže som nemal potuchy ako sa v ruštine povie varecha, naberačka a o praxi s v kuchyni ani nehovorím.

Interiér v štýle bavorského pivného dvora

Reštaurácia bola približne pre 800 ľudí a tomu zodpovedala aj kuchyňa. Pracovalo nás tam 17 kuchárov, teda 16 kuchárov a ja. No po počiatočnom spoznávaní sa z mojich kolegov a kolegýň vykľuli celkom milí ľudia a pomáhali mi v čom sa len dalo. Rusko je dosť hokejová krajina, takže chalani v práci poznali Cháru, Demitru a samozrejme Slovan Bratislava, ktorému sa ale nie vždy darilo, a tak si ma po každom zápase v robote dosť doberali. Môj prvý deň padol na sobotu, a kto pracuje alebo má skúsenosti z reštaurácie, ten vie že najhoršie dni sú piatok a sobota. Každý si chce vyraziť niekam na večeru, zabaviť sa a podobne. Takže večer sa začalo peklo. Bolo plno a všetci v kuchyni makali ako šialení. To tempo bolo neuveriteľné a v duchu som si hovoril, že zajtra sa sem už nevrátim. Skúsil som, ale nie je to nič pre mňa. Okolo polnoci sa ale situácia trochu upokojila a mohol som si vydýchnuť. V ten deň som robil do 2. v noci. A keď mi padla, strašne mi odľahlo. Po tých 16 hodinách v práci som bol so silami na dne a jediné čo som chcel, bolo ísť domov. Samozrejme aj tu v Rusku majú zákonník práce, ale ťažkú hlavu si z neho nikto nerobí. Teda aspoň zamestnávatelia, a tak je celkom bežné, že človek robí 14-16 hodín. No neskôr som zistil, že tento pracovný čas mi celkom vyhovuje, keďže človek 3 dni robil a potom mal ďalšie 3 dni voľno. Takže sa dá povedať, že z mesiaca som mal voľno až 2 týždne. Postupne som si začínal zvykať a s pribúdajúcimi skúsenosťami som si všimol, že ma to vlastne baví. Mal som to tam rád, rád som chodil do práce, obľúbil som si kolektív, všetci boli strašne milí a vytvorili sme perfektnú partiu. A tak prešiel mesiac až nadišiel deň výplaty. Žiadne prevody na účet v banke, žiadne bankomatové karty. Každý si pekne išiel do kancelárie účtovníčky pre svoju obáločku. Keďže som pracoval načierno, mal som trochu obavy či mi zaplatia všetko tak ako sme boli dohodnutí. Určite mnohých z vás zaujíma, aký som mal približne plat a ako sa tu asi zarába. Za seba môžem povedať, že v tej dobe bola moja prvá výplata v prepočte asi 700 eur, čo sa mi teda na Rusko vôbec nezdalo málo. Ale podotknem, že to bolo pred niekoľkými rokmi, pokým bol kurz okolo 40 rubľov za 1 euro. Potom ale prišli tie nešťastné udalosti na Ukrajine, Krym a sankcie a pád kurzu rubľa a ja som odrazu zarábal už len v prepočte 350 euro. Zámerne používam slovné spojenie v prepočte, keďže som stále dostával približne rovnakú výplatu, len v prípade, že by som si chcel kúpiť eurá, kúpil by som ich menej. Ale keďže v bežnom živote, v obchodoch som stále platil rubľami, bolo mi vlastne jedno aký je kurz eura, veď ja som ho nepoužíval. Takto som prežil prvý rok v Rusku. Počas toho roka som sa mnohému naučil, spoznal nových ľudí, ale čo bolo pre mňa zásadné, získal som si vzťah k tejto práci a mal som z nej radosť. Vytvorili sme vtedy perfektnú partiu, chodievali sme na pivo, sledovali športové zápasy. Hlavne ak sa jednalo o zápasy Slovensko – Rusko, tie mávali dosť špecifickú atmosféru. S mnohými dnes už bývalými kolegami sa stretávame a udržujeme kontakty dodnes. Povedal by som, že ten prvý rok, bol najdôležitejším a asi aj najťažším rokom prežitým tu v Rusku. No ale poďme ďalej.

A takto to vyzerá zvyčajne v piatok a v sobotu večer

Približne po roku, som natrafil na jednom veľmi známom slovenskom portáli ponúkajúcom prácu zaujímavý inzerát. Pobočka medzinárodnej firmy v Čechách, hľadá spolupracovníkov pre prácu v Rusku, priamo v meste kde som býval. Okamžite som im napísal a vysvetlil situáciu, že bývam priamo v Rusku a mal by som teda záujem o akúkoľvek pozíciu, ktorú mi ponúknu, keďže tých voľných pozícií tam bolo viac. Prišla mi odpoveď, že postúpili moju žiadosť a životopis priamo personalistom tu v Rusku, a že by ma mali onedlho kontaktovať. A tak aj bolo. Pozvali ma na pohovor, ktorý prebiehal priamo s riaditeľom závodu, ktorým bol Rakúšan. Pozorne si preštudoval môj životopis a na základe toho mi ponúkol miesto vedúceho laboratória. Ponuku som samozrejme prijal, keďže doma na Slovensku som pracoval 10 rokov ako pracovník meracieho laboratória. Konečne som získal takú prácu, o akú som mal záujem od samého začiatku. No ako to už v živote býva, keď si človek myslí, že sa všetko konečne dostalo na správnu koľaj, práve vtedy sa niečo pokazí. A tak to bolo aj v tomto prípade.

O tom ako to napokon celé dopadlo, ale aj o tom ako mi nakoniec 4000 km od domova podrazil nohy Slovák, sa dočítate nabudúce.