uhorcik

Pokračovanie…

Takže ako som vám sľúbil v minulom blogu, dnes budeme pokračovať na tému ruského zdravotníctva.

Funguje to približne asi tak, ako na Slovensku. Po vybavení všetkých formalít s povolením na pobyt som si mohol vybrať zdravotnú poisťovňu, ktorá mi bude v prípade úrazu alebo ochorenia preplácať zdravotnú starostlivosť. A keďže som tu plánoval žiť a fungovať tak isto ako doma na Slovensku, bolo veľmi pravdepodobné, že sa človeku môže stať úraz, ochorie a bude jednoducho potrebovať zájsť k lekárovi. Takže som zašiel do mnou vybranej zdravotnej poisťovne a na základe toho, že som mal v pase pečiatku o povolení pobytu, som získal kartičku poistenca. Táto kartička je trochu iná ako sme zvyknutí doma. Je celá z plastu, s čipom a pripomína skôr bankomatovú kartu. Keďže som dlho nebol na Slovensku, tak ma prosím ospravedlňte, ak sú také kartičky už bežné aj u nás. Ale dovtedy som sa s takým niečím nestretol a bolo to pre mňa niečo nové. Ku kartičke poistenca som dostal PIN kód, ktorý som síce do dnešného dňa nepoužil, hoci som už navštívil svojho obvodného lekára a bol som aj PN. Takže ak mám povedať pravdu, ani neviem kvôli čomu je tam ten čip a načo sa využíva.

Preukaz poistenca

Ale ako som už spomenul, nastala situácia, keď som bol nútený aj ja navštívíť svojho lekára. Aj tu v Rusku to funguje na princípe obvodov, takže podľa miesta bydliska a adresy má človek určeného svojho lekára. Pretože cez zimu je tu dosť chladno a teploty niekedy klesajú aj pod -30 stupňov celzia, nie je nič nezvyčajné, že som jedného dňa aj ja ležal doma v posteli s teplotou. A keďže som bol zamestnaný a nemohol som to len tak vyležať na horúcom čaji s citrónom, bolo potrebné priniesť do práce potvrdenie o práceneschopnosti. Takže či som chcel alebo nechcel, musel som zájsť k lekárovi, aby mi vystavil PN-ku. V minulom blogu som vám popisoval ako to chodí so zdravotnými kartami, a pretože toto bola moja prvá návšteva lekára, ja som žiadny zdravotný záznam nemal. Sadol som si teda do čakárne pred ambulanciou a približne po hodine, keďže tam bolo dosť ľudí kvôli práve sa začínajúcej chrípkovej epidémii, som sa konečne dostal dnu. Znova bolo treba od samého začiatku vysvetľovať kto som, odkiaľ som, znova obvyklé otázky typu ako sa mi tu páči a podobne. Po obvyklom vyšetrení teda lekár usúdil, že to bude chrípka a predpísal mi nejaké lieky a kvapky, poradil nejaký čaj. Jednoducho to napísal na papier, napísal dávkovanie a podal mi to do ruky. Trochu som sa začudoval, že čo to je za recept, pretože tam nebola žiadna pečiatka, žiadny podpis lekára a údaje ako som bol zvyknutý doma. Ešte mi vypísal na počítači potvrdenie o práceneschopnosti, s ktorým som išiel do ďalšej ambulancie oproti, kde mi ho potvrdili pečiatkou a mohol som ísť do lekárne. Môžem vám povedať, že nájsť lekáreň v Rusku nie je vôbec žiadna veda. Sú doslova na každom kroku a len v okolí nášho domu ich je päť. Tak som teda od lekára zamieril priamo do jednej z nich. Dal som im ten akože recept a po chvíli už na pulte predo mnou ležalo všetko to, čo mi predpísal lekár. Moje prekvapenie, keď mi lekárnička oznámila sumu, ktorú bolo treba uhradiť, si nedokážete ani predstaviť. U nás doma si človek za lieky sem tam pripláca, tu som musel uhradiť plnú sumu. Pretože mi predpísal iba bežne dostupné lieky. Žiadne antibiotiká, nič čo by bolo potrebné vziať na recept. Všetko iba bežne dostupné lieky ako napríklad náš paralen, kvapky do nosa, nejaké pastilky od kašľa a podobne. Zaplatil som teda nie malú sumu a pobral sa domov. Cestou som si ešte zanadával na doktora, pretože to isté by zvládol aj ten horúci čaj s citrónom. Po týždni som išiel na kontrolu, znova mi vypísal nejaké papiere do práce a bolo vybavené.

Ďalšia moja skúsenosť s ruským zdravotníctvom bola síce nepriama, ale rád by som vám o tom napísal, pretože aj mňa samého to dosť prekvapilo. V skratke… Moja svokra si jedného dňa zlomila nohu, presnejšie bedrový kĺb. Takže ju čakala operácia a výmena bedrového kĺbu. Ak som to vtedy všetko správne pochopil, tak mala nárok na nejaký bezplatný bedrový kĺb, ale keďže rusi veria tomu, že za čo si priplatíš to je lepšie, aspoň u mojej manželky táto logika funguje, tak sa rozhodlo, že si svokra priplatí 110 tisíc rubľov za lepší bedrový kĺb. Ale nie o tom som chcel. Keď sme ju boli potom navštívíť v nemocnici, dosť mi padla sánka. Kto by čakal, tak ako ja, že to bude nejaká stará rozpadnutá búda, tak sa sakramentsky mýli. Pustili nás k nej na oddelenie, keďže nemohla chodiť a vtedy som teda fakt zostal prekvapený. V izbe plávajúce podlahy, televízor, vlastné WC čo bolo teda dosť čudné, lebo tam ležali iba imobilní pacienti, ale to som pochopil neskôr, pretože pri každej posteli bola ešte jedna prázdna posteľ pre člena rodiny, ktorý ak by chcel, mohol by tam zostať s ňou a starať sa o ňu. Takže preto to WC. Mal som vtedy taký pocit, že sa viac venujem obhliadke tej izby ako vlastnej svokre. Mal som možnosť zažiť nemocnicu na Slovensku a ak by som si vtedy mohol vybrať, asi by som fakt chcel ležať v tejto. Ešte myslím, že stojí za zmienku fakt, že to bola obyčajná štátna nemocnica, žiadna súkromná klinika, v ktorej si hradíte celé svoje liečenie a preto ponúkajú vyšší komfort. Pretože sú tu aj také, ale to je pre „trochu“ majetnejších pacientov.

Budova nemocnice

K tomu zdravotníctvu by som ešte napísal niečo o tom, ako som získal zdravotný preukaz. Tak ako aj u nás, aj tu musí mať človek, ktorý pracuje v reštaurácii, v potravinách alebo jednoducho prichádza do kontaktu s potravinami, zdravotný preukaz. A keďže aj ja som pracoval v tomto odvetví, musel som si ho vybaviť. To znamená absolvovať, rôzne vyšetrenia. Keď som ho potreboval na Slovensku, hoci to bolo už dávno, bolo potrebné iba zájsť k obvodnému lekárovi, ten mi odmeral tlak, urobil bežnú lekársku prehliadku a bolo vybavené. Tu to fungovalo trochu ináč. Všetky možné vyšetrenia na bacilov a prazitov, rentgen pľúc, odber krvi, výter z hrdla, dokonca vyšetrenie u psychiatra, ktorý sa ma ale iba pýtal na užívanie drog. Nakoniec ešte školenie v oblasti potravín, ich skladovania a potom záverečný test. Ak sa nemýlim, niektoré vyšetrenia a školenie platia 2 roky, niektoré je potrebné absolvovať každý rok. Všetko sa zaznamenáva a potvrdzuje pečiatkou do zdravotného preukazu formátu pasu.

Zdravotný preukaz

To by bolo asi tak všetko z mojich skúseností s ruským zdravotníctvom. V prípade nejakých otázok, alebo ak máte nejaké návrhy, o čom by som mohol napísať, čo by vás zaujímalo, píšte komentáre k článku a ja sa pokúsim vybrať nejaké témy, ktoré potom rozpíšem podrobnejšie.

Nabudúce napíšem niečo o tom, čo ma po mojom príchode do Ruska prekvapilo príjemne, a čo menej príjemne.