uhorcik

Vo svojom blogu by som sa chcel pokúsiť priblížiť vám život v Rusku.

Ale pekne po poriadku.

Ešte pred niekoľkými rokmi som žil v meste na strednom Slovensku. Viedol som obyčajný život ako mnohí z vás. Mal som prácu v jednej nadnárodnej firme za relatívne dobrú plácu, hypotéku na krku, platil som šeky, chodil na nákupy a keď bol nejaký voľný čas, trávil som ho s priateľmi.

Ale ako sa hovorí, život nám niekedy prináša rôzne situácie a tak sa stalo, že niekoľko mojich rozhodnutí v súkromnom živote a osud zariadili, že som sa ocitol v Rusku. V poslednom väčšom meste pred pohorím Ural, približne 2000 km východne od Moskvy. Nie ako turista, nie ako pracovník nejakej zahraničnej firmy, ktorá do Ruska poslala svojich zamestnancov na nejaký turnus na montáže. Ocitol som sa tam ako obyčajný človek, s minimom prostriedkov, bez priateľov, ktorí zostali doma na Slovensku, len so svojou milovanou polovičkou a víziou nášho spoločného života. Keďže som ešte zažil časy, keď sa v škole povinne vyučovala ruština, s jazykovou bariérou to nebolo až také katastrofálne, dokonca by som povedal, že to bola v tejto situácii obrovská výhoda. Dokázal som prečítať nápisy na obchodoch, zvládol som niekoľko fráz a celkovo by som si dovolil povedať, že z bežného rozhovoru v ruštine som bol schopný pochopiť tak 70% informácie. Otázka je, či je to málo alebo veľa. V prvých dňoch po mojom prílete do Ruska bolo treba vybaviť neskutočné množstvo papierovačiek. Také i onaké pečiatky, také i onaké potvrdenia, notársky overené fotokópie, úradné preklady a všetko možné, čo si len človek dokáže a možno ani nedokáže predstaviť. Ak ľudia nadávajú na byrokraciu doma na Slovensku, mali by si vyskúšať behať po úradoch tu v Rusku. Asi po mesiaci behania po úradoch a rôznych oddeleniach ruskej cudzineckej polície mi bol konečne udelený prechodný pobyt. Ešte aj dnes si pamätám, ako mi spadol kameň zo srdca, keď mi do pasu dali pečiatku o prechodnom pobyte a vízum na nasledujúce 3 roky. Pretože do poslednej chvíle nebolo jasné, či mi vlastne rusi povolia u nich zostať.

Ďalej bolo potrebné zvyknúť si na niekoľko vecí, ktoré u nás na Slovensku fungujú ináč ako tu v Rusku. O mestskej hromadnej doprave, nemocniciach a celkovo zdravotníctve napíšem podrobnejšie v ďalšom blogu, no teraz len v skratke poviem, že napríklad autobusy, električky a trolejbusy tu vôbec nepremávajú podľa nejakého cestovného poriadku. Jednoducho sa postavíte na zástavku a čakáte kedy príde váš spoj. Ale treba podotknúť, že frekvencia autobusov je dosť častá, takže človek obvykle nečaká dlhšie ako 10 minút. S električkami je to horšie, už sa mi stalo, že som čakal aj 40 minút a napokon som to vzdal a odišiel som radšej na zástavku autobusu. Ale ako som povedal, o tomto budem písať neskôr.

No tak ako všade, aj tu v Rusku bolo potrebné z niečoho žiť. A tak po počiatočných peripetiách s povoleniami, prišlo na rad hľadanie práce. Ako som už spomínal v úvode, na Slovensku som pracoval v jednej zahraničnej firme, v technickej oblasti. A keďže mi moje predošlé pracovné skúsenosti a prax dodávali sebavedomie pri hľadaní práce, vôbec som nemal obavy, že by som si nedokázal nájsť prácu v takom istom alebo aspoň podobnom obore. Jednoducho som si veril a vedel som, že v tom čo robím som dobrý. Tým viac, že v Rusku sa nezamestnanosť oficiálne pohybuje niekde okolo 5 % a práca sa dá zohnať prakticky na každom kroku. No vytriezvenie prišlo veľmi rýchlo.

Sadol som teda k internetu a vypísal si na papier niekoľko pre mňa zaujímavých pracovných ponúk. Rozposlal som svoje životopisy, motivačné listy, opísal svoje niekoľkoročné skúsenosti a čakal odpovede. No prešlo pár dní, týždeň a nikto sa neozýval. Nič, ani len odpoveď. Zamietavá alebo akákoľvek. Nič. Tak som sadol k počítaču znova a znova som vyhľadal niekoľko ponúk, pri ktorých som si myslel, že by sa im niekto ako ja mohol hodiť. No tentoraz som už neposielal emaily, ale rozhodol som sa kontaktovať jednotlivé firmy telefonicky. Obzvlášť ma zaujala ponuka práce vo firme, kde sa vyrábajú motory do lietadiel. Bol to technický obor a nebolo to príliš ďaleko od miesta kde som býval. A aj výhody ktoré firma ponúkala ma celkom príjemne prekvapili. Tak som sa rozhodol, že im zavolám ako prvým. Telefón zdvihla nejaká pani s príjemným hlasom, ja som sa predstavil a opýtal som sa, či je to miesto ešte voľné a vysvetlil som, že by som teda mal záujem. Miesto bolo voľné a tak som sa už v duchu videl na osobnom pohovore. Ale akonáhle som povedal, že som zo Slovenska, hneď mi oznámila, že ju to síce mrzí, ale že ma nemôžu prijať. Ešte som sa pokúsil argumentovať tým, že mám všetky potrebné povolenia v poriadku a môžem okamžite nastúpiť, no jej odpoveď bola rovnaká. Len povedala, že oni cudzincov spravidla nezamestnávajú. Ale nevešal som hlavu, mal som pred sebou na stole ešte niekoľko telefónnych čísel a prvý neúspech ma predsa nemohol odradiť. Tak som zavolal do ďalšej firmy, ďalšej a ešte jednej. No keď sa tá istá situácia zopakovala niekoľkokrát, trochu som klesol na duchu a nechápal som, v čom je vlastne problém. Až keď sa mi konečne podarilo zamestnať sa a vyrozprával som svoj príbeh s hľadaním práce jednému zo svojich kolegov, bolo mi vysvetlené, že mnohé takéto firmy majú armádne zákazky a preto je z bezpečnostných dôvodov zakázané zamestnávať v takýchto firmách akýchkoľvek cudzincov. No ale nebudem predbiehať.

Po niekoľkých takýchto neúspešných telefonátoch, som dospel k rozhodnutiu, že asi bude potrebné vrátiť sa nohami späť na zem a trochu spustiť zo svojich nárokov a požiadaviek na budúce zamestnanie. Tým viac, že peniaze sa začali míňať a s prácou to zatiaľ nevyzeralo nejako nádejne.

Ale viac o tom sa dočítate nabudúce.