uhorcik

Pokračovanie…

Keďže sa mi podarilo nájsť si nové miesto, v reštaurácii som dal výpoveď aby som si v kľude mohol ešte povybavovať nejaké veci spojené s novou prácou. Bolo potrebné absolvovať lekársku prehliadku, a pretože v tejto firme ma plánovali zamestnať legálne so všetkými náležitosťami, musel som si ešte zaobstarať pracovnú knižku. Mimochodom.. pracovná knižka je malá knížočka veľkosti cestovného pasu, kam vám každý zamestnávateľ potvrdzuje prijatie do pracovného pomeru a potom následne aj koniec. Je to niečo ako zápočtový list, ibaže všetky potvrdenia a údaje od zamestnávateľov sú v jednej knižke.

Pracovná knižka

Dohodli sme sa, že dátum nástupu bude od 1.júla a keďže bola približne polovica júna, mal som dostatok času všetko zariadiť v dostatočnom predstihu. Asi po týždni sa mi ale ozvala sekretárka a opýtala sa ma, či by som mohol prísť ešte na jeden pohovor, pretože sa vymenili riaditelia a ten nový by chcel so mnou hovoriť. Samozrejme som v tom nevidel problém, a tak som na druhý deň prišiel opäť na pohovor. Na moje veľké prekvapenie nový riaditeľ bol zhodou okolností Čech, takže sme veľmi rýchlo našli spoločnú reč. Na úvod sa mi ospravedlnil, že ma preháňa hore, dole ale chcel sa so mnou stretnúť osobne. Ďalej mi vysvetlil, že by bol veľmi rád keby u neho pracovalo čo najviac ľudí z Európy, keďže Rusi majú takú mentalitu akú majú. Vtedy som pochopil, že sa nemám čoho obávať a miesto mám prakticky isté. Bol to fakt perfektný človek a férový šéf. Takže od 1. Júla som nastúpil do práce. Práca ma bavila a platovo som bol na tom tak, že by som sa nesťažoval ani doma na Slovensku. A čo bolo ako čerešnička na torte, po 2 týždňoch ma poslali na dvojtýždňové školenie na Slovensko, kde má firma tiež svoju pobočku. Takže som sa po viac ako roku znova stretol s rodinou a priateľmi. Z novej práce som bol nadšený a konečne som si mohol povedať, že sa mi podarilo to, o čo som sa celý ten rok snažil. Nájsť si stabilné zamestnanie s dobrým platom a žiť konečne normálny život. Takto ubehli 2 mesiace. Neskôr som sa dozvedel, že český riaditeľ prišiel do Ruska iba dočasne, kým sa nenájde náhrada za Rakúšana, ktorý odišiel do dôchodku. V práci sa začali šíriť fámy, že na jeho miesto by mal prísť nejaký Slovák. To sa nakoniec aj potvrdilo. Niekedy začiatkom septembra si ma riaditeľ zavolal k sebe a predstavil ma svojmu nástupcovi. Priamo pri mne mu povedal, že sa môže na mňa v čomkoľvek spoľahnúť a obrátiť sa s akýmkoľvek problémom, keďže som skoro miestny. Pobavili sme sa na tom a ja som si išiel po svojom. O pár dní Čech odišiel a Slováčisko sa chopil kormidla. Neviem či to bolo kvôli nejakej antipatii, alebo som mu jednoducho nesadol, ale už od samého začiatku sa začal po mne voziť. Na poradách ma dosť hlúpo zhadzoval pred ostatnými kolegami, vždy som bol ten jediný vinník široko, ďaleko. Nikdy pred tým ako odišiel domov nezabudol zájsť ku mne a zadať mi kopec úloh, ktorých termíny sa jednoducho nedali stihnúť. Možno sa na to nedokážem pozerať a zhodnotiť to celkom objektívne, keďže sa ma to priamo dotýka a cítim krivdu, ale z odstupom času sa ten pocit krivdy nezmenil a do dnešného dňa to beriem ako podraz. A hlavný klinec programu prišiel v posledný deň septembra. Pripomeniem, že to bol posledný deň skúšobnej doby, keďže aj tu v Rusku je skúšobná doba 3 mesiace. Ráno som odišiel do práce tak ako každý deň, no asi okolo 10 ráno mi zavolala moja manželka a oznámila mi, že si robila test a čakáme bábo. Bolo to niečo neuveriteľné, pretože sme sa o niečo také pokúšali už strašne dlho, no nejako sa nedarilo. A teraz takáto novina. Už som myslel, že dnešný deň nemôže byť lepší. Len čo som položil telefón na stôl a chcel som sa s touto novinou podeliť s kolegami, zazvonil opäť. To volal môj šéf Slováčisko a požiadal ma, aby som sa u neho zastavil. Tak som teda zašiel k nemu, posadil ma oproti sebe a hovorí mi, že nie je so mnou spokojní, že som ho nepresvedčil a potom ešte nezabudol dodať, že za taký plat ako mám ja, by mohol zaplatiť štyroch rusov. Potom mi navrhol, aby som si napísal výpoveď čo som odmietol, a tak ma prepustil v posledný deň skúšobnej doby. Na personálnom mi pripravili všetky papiere a naše cesty sa rozišli. Keď som to porozprával manželke, tá to nedokázala pochopiť presne tak ako ja. Povedala mi jednu vetu, ktorá mi dodnes utkvela v pamäti a dosť často som nad ňou rozmýšľal. Pozrela sa na mňa a hovorí..
–„Vieš, o nás vo svete vravia, že sme národ alkoholikov, že sme takí a onakí, ale toto by Rus Rusovi v takejto situácii v zahraničí nikdy neurobil.“ Vtedy som si povedal, že má možno pravdu. Nikto z mojich priateľov a známych na Slovensku, ktorým som to porozprával, to nedokázal pochopiť. Všetci len pokrútili hlavami a dodali.. Slováci sú takí. Neskôr jeden môj priateľ obrátil celú túto situáciu na vtip.

Stretnú sa v ruskej tajge dvaja slováci a jeden druhého vyhodí z roboty.

Takže som bol znova na začiatku. V Rusku, bez práce. No už to bolo jednoduchšie, pretože som vedel, čo ma v takejto situácii znova zachráni. Zhodou okolností mi o pár dní zavolal kolega z bývalej práce. Povedal mi, že si našiel nové miesto v 5 hviezdičkovom hoteli Sheraton ako zástupca šéfkuchára, a že potrebujú ešte nejakých ľudí.

Hotel Sheraton

Tak som mu sľúbil, že sa tam zajtra prídem pozrieť. Ráno sme si teda zavolali a dohodol mi stretnutie so šéfkuchárom. Bol to Talian, ale vedel celkom dobre rusky. Mal som šťastie, že kolega mu dal na mňa dobré odporúčania, a tak sme sa dohodli. Plat nebol taký, na aký som bol zvyknutý posledné 3 mesiace, ale bolo to celkom slušné. A tento krok teda vôbec neľutujem. Dokonca by som povedal, že toto obdobie bolo jedným z najlepších a najkrajších za celý môj doterajší pobyt v Rusku.

Reštaurácia hotela Sheraton

Tým, že to bol 5 hviezdičkový hotel a ja som pracoval v otvorenej kuchyni, prišiel som do styku s rôznymi celebritami a známymi osobnosťami ruského, ale aj svetového formátu. Keďže sa v našom meste pravidelne hrávajú zápasy KHL, medzi našich hostí patrili napríklad hokejisti rôznych klubov z tejto súťaže, futbalisti ruskej ligy. Mal som tú česť variť napríklad pre Iľju Kovaľčuka, ruských reprezentantov Mozjakina, Zaripova, ale aj pre Mareka Ďalogu, ktorý v tom čase hrával v ruskej Kazani. Z futbalistov spomeniem napríklad Tomáša Hubočana, ktorý hrával vtedy ešte za Dynamo Moskva, ale podarilo sa mi napríklad variť aj pre skupinu Boney M. Boli to skvelé časy, na ktoré dodnes spomínam.

V ďalšom pokračovaní sa už hádam dostaneme aj k tomu zdravotníctvu